„Pod vplyvom rodiny, známych aj vlastných životných skúseností som sa dlhé roky pohrávala s myšlienkou ísť na misie, zapojiť sa do charitatívnej pomoci alebo aspoň byť osožná pri zmiernení osudových nerovností ľudí.
Takúto príležitosť mi poskytol nástup do dôchodku a úžasné referencie o Charite sv. Alžbety n. o. vo Zvolene. Vedela som, že do Charity prichádzajú ľudia s ťažkými osudmi, ktoré si vyžadujú pozornosť i pomoc.

Zvládnem pomáhať otrhaným, špinavým, zapáchajúcim a biednym? To boli otázky, ktoré mi vírili v hlave, keď som sa rozhodovala, či ísť robiť túto činnosť. Skúsila som.

Až tu som však pochopila, že v Charite sa o svoje životné príbehy delí aj opustená matka s viacerými deťmi, osamelý senior, mladý dospelý, čo vyšiel z detského domova, či osoby po výkone trestu. Prichádzajú sem ľudia rôzneho vzdelania, sociálneho postavenia, veku, muži aj ženy, s ktorými sa osud zahral nie príliš férovo.

Taktiež som pochopila, že treba robiť túto pomoc a starostlivosť v malých pokrokoch a zmenách. Aj ten najlepší zámer dávkovať postupne a pomaly, aby mal zmysel a neuškodil, čo si vyžaduje trpezlivosť a rešpektovanie podstaty ich duše, cítenia a sociálneho postavenia. Niekedy je prospešnejšie namiesto ryby podarovať ľuďom v núdzi udicu a naučiť ich chytať ryby. To pre tých, ktorí sa snažia niečo so svojou situáciou urobiť.

Lenže pomoc potrebujú aj takí, ktorí už upadli do apatie a beznádeje. Nevidia svoju perspektívu v ničom, alkohol a drogy sú im najlepšími kamarátmi, ktorí im dávajú pocit slobody. Niektorým preto treba dať skôr tú rybu, aby medzitým neumreli hladom.

Dnes nie je najväčšia choroba malomocenstvo alebo tuberkulóza – dnes je to pocit, že som zbytočný, nemilovaný, nežiaduci, všetkými opustený. Prečo? Lebo chýba láska k blížnemu, lebo lipneme na materiálnych veciach a ovláda nás túžba po majetku. A ako to zmeniť? Rozdeliť sa aj s podstatným, nie len s prebytkom. Vyžaduje si to milovať ľudí bez výhrad, pomáhať, nesúdiť, načúvať a počúvať svoje srdce. Robiť život znesiteľnejší tým, že podáme nezištne pomocnú a láskavú ruku ľuďom v núdzi, biede a bolesti.

A čo ma napĺňa na tejto činnosti?

Keď sa niektorému z nich podarí získať zamestnanie, strechu nad hlavou, stať sa samostatným a sebestačným a tá iskrička radosti, blaženosti a vďačnosti v ich očiach, keď z Charity odchádzajú čistí, voňaví, v „peckovom“ oblečení.

Naviac, stretla som úžasný kolektív ľudí s veľkým a dobrým srdcom plným lásky a pochopenia, ktorí ma vrúcne prijali napriek mojim slabostiam a nedostatkom.

My máme šťastie na požehnaný život s rodinou a ľuďmi, ktorí nás milujú, počúvajú, starajú sa o nás a pomáhajú nám. Oni nie. Im nemá kto povedať ani len: potrebujem ťa, dlho som ťa nevidel alebo máš pekné oči a dobre vyzeráš...

Ukazujme, že pomôcť niekomu je prirodzené. Stačí sa poobzerať aj vo svojom okolí, či to nie je práve môj sused, kamarát alebo niekto z rodiny, ktorému môžeme byť blízki a nápomocní.

Láska a súcit, to je Boh. Boh v nás, tak ho nechaj, nech riadi Tvoj život a svet bude lepší...“